Dva dni na to ako bolo Sofii v noci zla, až zvracala, som si povedala, že už jej je trošku lepšie, tak môžeme vyjsť aj von. Vybrali sme sa po babku do práce, lebo dedko sa mal v práci dlhšie zdržať a nemohol po ňu ísť.
Pre mňa to bolo príjemným spestrením, aspoň mi rýchlejšie ubehne čas, keď je Sofinka z toho všetkého taká mrzutá.
Moja Kvapka, je moje auto. Je to Renault Clio II z roku 1999 a kúpila som ho už ako ojazdené 9-ročné auto. Bolo celkom spoľahlivé, len tesne pred Sofinkiným narodením sa začalo kaziť a papalo stále viac peňazí. Najlepšie bolo, že som ho kúpila iba s jedným kľúčom a ešte aj bez servisnej knižky. Pri predaji mi tvrdili, že všetko majú, ale potom to zrazu nevedeli nájsť. Nevadí, nič z toho mi aj tak nechýbalo až do jedného momentu.
Ten jeden jediný kľúč mal aj diaľkové ovládanie. To sa pokazilo takmer do mesiaca. Kým som nastupovala do auta sama, nevadilo mi to. Vždy som si kľúčom otvorila šoférove dvere. Kvapka nemá ani centrál, takže ostatné dvere sa neotvorili. Ak som chcela, aby sa otvorili, musela som sa zohnúť dnu do auta a pri rýchlostnej páke som musela slačiť gombík na otvorenie/zatvorenie všetkých dverí.
Keď som už mala veľké brucho bol to pre mňa problém a tak som si otvárala vždy iba moje dvere a veci som si z vnútra hádzala na spolujazdcove sedadlo.
Keď sa narodila Sofia, bolo to už o niečo zložitejšie, ale skutočne zložité to začalo byť teraz, keď mám stále tažšie dieťa a stále väčšie brucho.
No a mne sa podarila takáto úžasná vec.
Šli smem po babku do práce. Zobrala som zimne naobliekanú Sofiu a kabelku s dokladmi a kľúčami. Mala som tam aj čaj a chrumky pre Sofinku. Postup pri nastupovaní do auta bol nasledovný.
Najprv som si kľúčom otvorila spolujazdcove dvere, hodila som si naň kabelku, na sedadlo šoféra som si hodila kľúče od bytu aj od auta a z vnútra som si poistkou na dverách otvorila dvere hneď za spolujazdcom, lebo tam mám autosedačku. Spolujazdcove dvere som zatvorila, aby do auta zbytočne nefúkalo. Naložila som dnu Sofiu a zavrela jej dvere. Výnimočne som jej zatlačila aj poistku, asi aby mi ju na semafore neukradli. Neviem prečo. Následne som šla otvoriť znova spolujazdcove dvere, ktoré už boli predtým odomknuté, aby som si spomínaným vnútorným tlačidlom otvorila dvere, čiže aj šoférove dvere. Následne by som obehhla auto, nastúpila, zvnútra zavrela a šli by sme za babičkou.
Problém bol v tom, že som nedokázala otvoriť spolujazdcove dvere. Nedokázala som vlastne otvoriť žiadne dvere. Nezamkla som ich, takže museli byť iba zaseknuté. Začala som nimi mikslovať ako o život. Sofia to zatiaľ brala ako zábavu. Mne však dochádzalo, že je vnútri uväznená a že spolu s ňou aj kľúče od auta a bytu. Mala v aute jesť a piť, ale čo z toho, keď je taká malá, že si to nevie ani vziať. Na chvíľu som si vytkla, že prečo som ju nenaučila vyťahovať tú poistku na dverách. Mohla si otvoriť ;)
Vedela som, že nemám veľa času, kým začne Sofia plakať ako o život.
Najprv som zavolala babke, aby vedela, že po ňu neprídeme. Poradiť mi nevedela.
Volala som dedkovi, aby mi poradil, čo môžem robiť a aby mi na internete zistil číslo na Renault servis, ktorý je autom iba kúsok odomňa. Kým mi poslal to číslo, trvalo to celú večnosť. Uvedomovala som si, aký je skutočne ten čas relatívny.
Keď mi prišlo číslo na Renault a vytočila som ho. Vypočula som si najprv nejaké siahodlhé vysvetľovanie, prečo budú môj hovor nahrávať. Následne ma prepojili do "hudobného módu". Zacyklenú skladbu som vydržala počúvať asi iba pol minúty a potom som sa na to vykašľala.
Povedala som si, že znova zavolám na 112. Tam mi to zdvihla znova tá istá "svižná" pani a keď som jej v rýchlosti povedala o čo ide, začala mi hľadať nejaké číselko na super non-stop službu, ktorá núdzovo otvára aj autá.
"Hmm, kde len to číslo.... hm, kde ho mám.... Niekde tu bude.... Áááá... to nie je ono."
Prerušila som ju: "Prosím Vás ona je skutočne malá a veľmi mi v tom aute plače, nemôžete ma radšej prepojiť na hasičov."
"Hasiči Vám nepomôžu," odbila ma.
"A môžete ma rovno prepojiť na tú non-stop službu?"
"To asi nepôjde, to číslo mám iba v mojom osobnom diári."
Nadiktovala mi ho a ja som si ho rýchlo značila do telefónu. Volala som tam, ale stále mali preťažené, sieť mi padala. Vykročila som k reštaurácii (restaurant-pizza-bar) pod naším domom a vybalila som na čašníka, čo sa mi stalo a že či by mi nevedeli pomôcť. Zavolal hneď na kuchára (pripomenul mi Stevena Segala v Prapadnutie v pacifiku). Medzitým sa mi podarilo dovolať do tej super non-stop služby, tam si vypýtali moju ŠPZ, farbu auta a model s rokom výroby. Následne mi oznámili, že prídu najskôr za polhodinu. Tak som povedala, že zatial ju z auta skúsime nejako dostať.
Dvaja šviháci z reštiky u nás pod domom sa pokúšali otvoriť dvere všemožnými spôsobmi. Robili si popritom srandu a odľahčovali tak celú situáciu. Boli fakt skvelí a veľmi im za to ďakujem. Pýtali sa ma koľko je Sofinke. Povedala som, že o pár dní má 1 rok, a tak len pobavene povedali:
"Pekné nerodeniny."
Nakoniec neostávalo nič iné, a tak som povedala, aby rozbili okno. Sofia veľmi plakala, čiapka sa jej pretočila cez oči, cumeľ jej padol, tak že ho nemohla nájsť. Musel sa cítiť hrozne a prestrašene a už to bolo pre mňa neúnosné.
Chytila by som skalu a rozbila okno šoféra, lebo bolo od nej najdalej, ale chalani našťastie na rozdiel odomňa uvažovali chladnou hlavou a povedali, že rozbijú malé trojuholníkové okno napevno umiestnené na zadných dverách. Sofia bola v autosedačke pri pravých dverách a oni sa chystali rozbiť to ľavé.
Doniesli lepiacu pásku, prelepili ňou okno, zohnali ešte aj handru, priložili na okno aj tú a chvíľu prekonávali strach, že ublížia malému dievčatku vo vnútri auta, alebo že ho tým hlukom a ranou veľmi vystrašia. Buchli na 2-3 krát, hluku sa nezľakla. Otvorili dvere, ja som si cez ne otvorila tie, kde sedela Sofia a vybrala som ju z druhej strany, nech ju netahám cez sklo. Zobrala som si ju a snažila som sa ju upokojiť. Chalani pri mne ešte chvíľu stáli a potom sa opýtali, či už môžu ísť, alebo či ešte niečo potrebujem. Prekvapene som na nich pozrela a povedala, že samozrejme môžu ísť a že im veľmi ďakujem a že budem k nim chodiť jesť ešte častejšie. Blbé je, že od vtedy som tam nebola, lebo nebolo kedy a ako. Sofinka mi tam uz nevydrží iba tak sedieť v kočíku alebo stoličke. A ich jedlo je fakt dobré, treba ho vychutnávať a nie zhltnúť. Inak, aby som pre nich urobila aspoň niečo, tak je to pizzeria-reštaurácia-bar MOET :)
So Sofinkou sme čakali pri aute, lebo som vnútri mala kabelku s kľúčami aj dokladmi a všetkým ostatným, s čím sme sa chystali z domu. Lenže s ňou na rukách som sa k autu nemohla poriadne ani priblížiť a len čo som sa pokúsila siahnuť po kabelku, tak začala znova príšerne plakať.
Čakal a som teda s ňou na rukách na nášho drahého ocka. Keď som mu volala, aby som ho stiahla z ich firemnej akcie, tak povedal, že príde. Volala som mu znova, keď bola Sofia vonku a povedal, že už je pri Terne. Potešilo ma to, lebo je to kúsok od nás a povedala som si, že tu bude tak za 2 minútky. Nevidela som ho ani po 10 minútach a tak som sa mu znovu ozvala s otázkou, či myslel Terno v Petržalke, alebo nejaké iné. Že áno, to v Petržalke a že už je pri Tescu. Tescu? Veď to je od Terna vzdialené asi 100 metrov, to ako dlho mu to trvalo? Povedal, že ide autobusom. A my sme mohli čakať na rýchlu záchranu ;))
Volala som aj do tej super-špičkovej spločnosti, ktorá nonstop otvára núdzovo dvere aj na autách, že už sme si poradili aj bez nich a chlapíkovi sa zjavne uľavilo a potom z neho vyliezlo, že ešte aj tak nikoho k nám neposlali. Vonku bola kosa, ale riadna a všetci boli takí "svižní" vo svojom jednaní. Ďakujem teda dvom chalanom z Moetu!!!
Keď som s a túto historku podelila s kamarátom, tak mi na to len povedal:
"Ty si bola vždy roztržitá a teraz, keď si ešte aj unavená, to sa budú diať veci!"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára