Sofinka mala dva mesiace. Bola som s ňou objednaná na prepichnutie ušiek kvôli náušničkám, a bola som z toho táka nervózna, že to zo mňa zrejme cítila a spali sme len 3 hodinky. Celú noc a aj celé doobedie samozrejme muselo snežiť, tak som ešte aj tie tri hoďky spánku strávila premýšľaním, či ju vezmem v rukách (nie, lebo sa šmyknem a obe sa zabijeme), či ju vezmem iba do autosedačky a tú do ruky (nie, lebo ju v polovici cesty položím unavená na zem a sadnem si do 30 cm snehu vedľa nej), alebo ju vezmem autom v autosedačke, potom ju preložím do kočíka a ešte 5 minút ju potrasiem cez kopce snehu na terasu ku doktorke (áno, toto som si zvolila, aj keď neviem, či to bola výhra).
