utorok 8. septembra 2009

O nás

Taká normálna rodinka :)

Mama, tata, ročná Sofinka a Jožko v brušku už päť mesiacov.

Ja ako mama samu seba posúdiť neviem. Snažím sa a nie vždy mi to ide. Nestíham všetko a teda buď je neupratané, alebo ocko nemá do roboty ožehlené košele, alebo keď je upratané nedokážem byť až tak kreatívna pri vymýšľaní detskej zábavy.

Náš tato, je zase taký klasický tato. Príde z práce, pohrá sa s malou - zatiaľ ju zo všetkého najradšej nosí na rukách, čo nie je vždy to najlepšie. Pokliká si na počítači, občas aj zje, čo navarím (inokedy to vyhodím) a zaspí pri telke. Najlepšie je keď mám niečo rozpozerané, prepne mi to na fotbal a zaspí pri tom. :)))
Inak je veľmi starostlivý a keď mu niečo zdňrazním, tak sa aj posnaží ;)

Sofia sa narodila 30.11.2009 a je to neskutočne živé a vnímavé dieťa. Boli sme raz na návšteve, kde majú dieťa podobného veku. Všimla som si, že majú pod televízorom skrinku a mi už dlhšie skrinku pod televízor zháňame, len nevieme aký otvárací mechanizmus je vhodný, aby sa nám Sofia nedostala k prehrávačom. Ona totiž stále otvára dvd mechaniku a je veľká šanca, že ju urve. Známi nám povedali, že ich skrinka má posuvné dvere a dieťa ich nevie otvoriť. Chcela som si to overiť, a tak som zobrala Sofiu, otvorila tie dvierka, tak aby ma videla a znova som ich zavrela. Sofia k nim prcupkala na štyroch, chytila dvierka a šups s nimi do strany. Nepomohlo ani tvrdenie, že sa posúvajú ťažko. Ona je ešte k tomu všetkému aj silná. Minule ma aj pretlačila :))

Aký bude Jožko, to ešte nevieme, ale už sa na neho veľmi tešíme. Bojím sa trošku o jeho existenciu, lebo sme Sofii dali bábiku v životnej veľkosti dieťatka, nech si zvyká na príchod súrodenca a ona tej bábika hneď prvý deň takmer zničila očko.

streda 28. januára 2009

Ako myslieť na 100 vecí vopred a nepopliesť to.

      Sofinka mala dva mesiace. Bola som s ňou objednaná na prepichnutie ušiek kvôli náušničkám, a bola som z toho táka nervózna, že to zo mňa zrejme cítila a spali sme len 3 hodinky. Celú noc a aj celé doobedie samozrejme muselo snežiť, tak som ešte aj tie tri hoďky spánku strávila premýšľaním, či ju vezmem v rukách (nie, lebo sa šmyknem a obe sa zabijeme), či ju vezmem iba do autosedačky a tú do ruky (nie, lebo ju v polovici cesty položím unavená na zem a sadnem si do 30 cm snehu vedľa nej), alebo ju vezmem autom v autosedačke, potom ju preložím do kočíka a ešte 5 minút ju potrasiem cez kopce snehu na terasu ku doktorke (áno, toto som si zvolila, aj keď neviem, či to bola výhra).

Môžete dať like :)