Asi tak pred dvoma týždňami sme mali veľmi divokú noc.
Sofinka mala silnú horúčku a hoci pokojne spala, robilo mi to starosti. Možno aj ten pokojný spánok ma znervóznil, lebo zvyčajne sa v noci budí a vymýšľa, lebo by sa chcela hrať. Bola veľmi horúca, ale nevedela som jej zmerať teplotu, lebo čokoľvek sme jej dali do pusy, ihneď to vypľúvala. My máme iba teplomer na cumlíku. Iný druh teplomeru, ktorý treba niekam strkať - do riťky, pod pazušku, do pusinky, či uška, sa u nášho živého dievčatka nedá použiť, lebo sa neustále pohybuje a myká a bráni.
Potrebovala som jej teplotu sledovať, aby som vedela, kedy ako postupovať. Teplota do 38°C je u dieťatka ešte ok a netreba nejako vážne zasahovať. Keď je vyššia, treba dať niečo na zrazenie horúčky a keď ešte vyššia, tak zabaliky. Keď sa dieťa vyhádže, dostane kŕče, alebo vracá, treba ísť na pohotovosť. Toto bolo zhruba to, čo som vedela, tak som ju sledovala.
Keď sa trošičku prebrala, snažili sme sa jej dať nurofenové kvapky na zníženie teploty, ale tie vupľúvala rovnako ako teplomerový cumlík ako aj akekoľvek hryzátka. Usúdili sme, že to môžu byť zúbky. Keď sa nám zdala stále viac horúca a už aj trochu nepokojná, prebalili sme ju a dali jej studený zábal na hrudníček.
Jóóóój a to sa jej vééééľmi nepáčilo. Začala kričať tak, že sme mali najblližšie dve hodiny o program postarané. To sme už boli obaja na nohách a nosili ju po byte, snažili sa ju niečím zabávať, aby sa upokojila. Ona plače iba výnimočne, ale keď už spustí, tak poriadne a nezadržateľne. Sama doktorka, keď ju pri očkovaní počula plakať, tak skonštatovala:
"Ale veď ona nevie plakať. Také dieťa som ešte nevidela!"
A to keď povie detská doktorka, ku ktorej ešte chodili ako deti moji bratranci v mojom veku, tak to už je čo povedať. Sofia, keď plače, nevie poriadne ani dýchať. Vraj je to preto, lebo nemá tréning :))
Snažili sme sa ju teda upokojiť, tato ju nosil na rukách a ja som behala okolo a snažila sa ju rozptýliť prípadne jej stále niečo podávať. A zrazu to prišlo.
Z ničoho nič, bez varovania, či predchádzajúceho náznaku Sofia ovracala podlahu v kuchyni, kuchynskú linku a parkety v obývačke a to jedným vyvrhnutím, ktoré šlo síce na dva krát. V živote som nič podobné nevidela. Vytrisklo to z nej ako z artézskej studne, ako nejaký gejzír. Drahý to hneď prirovnal k scéne z Exorcistu. Ani jeden z nás netušil, že niečo podobné môže existovať aj mimo filmového plátna.
Hneď som si spomenula na všetky tie upozornenia, kedy treba volať pohotovosť. Povedala som drahému, že ideme na pohotovosť, nech sa ihneď oblieka. Ja som šla poutierať a obliecť ogrcané dieťa a vtedy som si uvedomila, že ani neviem, kde je detská pohotovosť. Nevedel to ani jeden z nás. Tak som si povedala, že zavolám na 112. Vytočila som to číslo s tým, že pri najhoršom mi vynadajú, že im zaťažujem linku blbosťami a mám si poradiť sama.
Zdvihla to veľmi "energická" pani a keď som na ňu v rýchlosti vyhŕkla našu adresu s tým, že potrebujem vedieť, kde je najbližšia detská pohtovosť, tak mi s veľmi pomalou výslovnosťou (no nie z dôvodu dôkladnosti) povedala, že až na Kramároch. Keď som sa pokúsila uistiť, či nemôžeme ísť aj na Antolskú alebo Strečniansku, tak povedala, že ma prepojí na nejakú pohotovostnú službu. Tam mi už o poznanie živšia pani potvrdila, že musíme ísť s malou iba na Kramáre, ale našťastie sa ma aj opýtala, v čom je problém. Vysvetlila som jej to, spolu s mojou pochybnosťou, či jej smiem dať proti horúčke aj čípok, lebo mám strach kombinovať kvapky Nurofenu s čípkami proti horúčke. Vraj keď to vygrcala, tak v žalúdku nič nemá, môžem jej dať kľudne čípok. Máme ju sledovať a ak by sa vracanie zopakovalo až potom máme prísť. Vraj by teraz s malým dieťatom nikam nebehala. Tak sme poslúchli, celú noc som ju sledovala, oka som nezažmúrila a čakala som, kedy bude ráno.
Predtým sme ju samozrejme museli upokojiť a uspať. To nebolo až také jednoduché.
Jediné, čo ju upokojovalo bol futbal. Možno to bolo tou pozitívne naladenou zelenou trávnatou plochou. Máme šťastie, že máme predplatený balík športových kanálov, takže sme mali viac možností, kde nájsť ďalší a ďalší fotbalový zápas.
Keď už šiel náš zamestnaný tatinko spinkať, zobrala som si malú ja. Nevládala som ju nosiť, lebo mi tlačila na moje rastúce bruško, ale spomenula som si, že keď som ju vládala natriasať dve hodiny v lietadle, keď mi panicky plakala a ľuďom bolo na tvárach vidieť všetky možné pocity a mýšllienky, zvládnem to aj teraz. Natriasala som ju teda na rukách, až som mala pocit, že si uložila hlavičku a zaspala. Pomaly som sa s ňou presunula do spálne, kde má zatiaľ svoju postielku. Hneď ako sme prešli dverami, prudko zdvyhla hlavu, zamrnčala a prudko mi tým malým zlatučkým ukazovákom prikázala smer, ktorým sa mám ubrať. Bolo to späť do obývačky. Nemala som veľa možností a tak som šla. Toto sa zopakovalo viac krát. Nakoniec som sa do spálne presúvala postupne a vždy ju nejako utriasla. Sadla som si s ňou na posteľ a triasla. Ľahla som si s ňou na vankúše a takto sme spolu chvíľu spinkali. Potom som ju preložila medzi nás a o chvíľu bolo ráno...
Detská doktorka mi na druhý deň ráno povedala:
"Vysoké horúčky bude mať tri dni, potom sa Vám vyhádže na celom tele. Nevšímajte si to. To potrvá tiež asi tri dni. Horúčku jej zrážajte." A bolo vybavené.
Žiadne vyhádzanie sa našťastie nekonalo, s horúčkami sme trochu pobojovali a začali sa nám črtať horné zúbky. Dodnes ale nevybehli von.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára