streda 3. júna 2015

Ako slúžka...

Detičky ma dokážu prekvapiť každý deň.
Nie vždy si stihnem zapísať, čím ma prekvapili. Už vôbec si to nedokážem zapamätať ;)
Dnešný zážitok bol krátky, ale pre mňa veľmi vtipný, hoci aj zarážajúci. Hneď musím uložiť aj do blogerskej pamäte.

Celý deň driem okolo detí ako taký kôň. Každá mamička to pozná. Robím naraz niekedy aj desať vecí a nemyslím to iba obrazne. Deti sú už dosť veľké na to, aby trčali so mnou doma, ale sú aj dosť chorľavé na to, aby boli v kolektíve. A tak to doma akosi musíme zvládať.

Tentokrát sme zase chorí (aj vrátane mňa, po troch týždňoch užívania antibiotík som si dnes konečne naliala trochu vínka). Už som ho potrebovala ;)

Muža mám stále v robote. Veď niekto nás musí živiť a ide mu to výborne. Ale doma som na všetko sama. Ešte aj na tie technické veci. Píšem to len preto, aby som zdôraznila ako veľmi sa snažím všetko robiť na 100% a pritom výsledok nevyzerá ani na 20%.

Keď poviem, že periem a varím, nie sú to iba dve slová, ale pomenovanie skupiny činností. Pri praní musím veci roztriediť, mám ich teda rozhádzané po kúpeľni aj chodbe a robím si kôpky podľa farieb, podľa materiálu, podľa teploty prania. Keď sa doperie jedna várka, musím uvoľniť sušiak, aby som ju mala kde vyvesiť. Veci, ktoré zvesím z vešiaka, treba zase potriediť a poukladať do skríň. Zatiaľ žehlím iba mužovi a aj to je pre mňa dosť. Varenie rozpisovať nemusím, ale začína to už len tým, že musím vymyslieť, čo uvarím, napísať nákupný zoznam, nakúpiť (aj s deťmi, čo je teda vždy zážitok, preto niekedy využijem donáškovú službu a niekedy muža, ale vtedy polovicu vecí nedostanem), uvariť, upratať a dostať to do detí. To je niekedy najväčší problém!

Jojo sa na jedlo iba pozrie a povie, že mu to nechutí.... áááááááá!
Sofinke musím počas jedenia do kolečka opakovať, že jedlo nie je hračka. Jej tanier veľakrát vyzerá ako za dažďa rozkopané futbalové ihrisko po desiatom zápase za sebou. Po každé keď je, tak vyleje pohár, ktorý má pri tanieri. Niekedy na stôl, niekedy do svojho taniera a niekedy trafí dokonca aj môj mobil, či počítač.... ááááááááááááááá!
Keď dojedia umývam zem pod stolom, stôl, stoličky aj samotné detí a cestičku, ktorou šli od stola, dvere do kúpeľne ktoré otvorili tak, že ich celé obchytkali a keď sa snažili zasvietiť si, poťapkali celú stenu meter pod vypínačom. Kým to všetko dočistím, znova chystám ďalšie jedlo a začína sa to celé od znova.

Dnes ma takmer čerstvo 4-ročný Jojo prekvapil. 
Prišiel, že je hladný a chce už jesť. Zopakoval to asi trikrát. Robí to vždy a nakoniec takmer nič nezje. Zvyčajne on zvolí chvílu, kedy ideme jesť, lebo "Mami, ja už nevydržím, už som veľmi hladný!" Samozrejme k tomu hodí jeden z jeho asi 150-tich neodolateľných výrazov, čo spôsobí, že všetko sa snažím robiť ešte rýchlejšie a k tým desiatim veciam, ktoré práve v tej chvíli robím, pridám ešte ďalšie dve. To zase spôsobí, že mi všetko začne padať, do všeličoho vrážam rukami aj nohami a v konečnom dôsledku som ešte pomalšia.
Vrátim sa teda k dnešku. Pripravovala som deťom jedlo, Jojo už sedel pri stole, utierala som na stole ešte lepkavé mapy po tom, ako jedli jahody a do toho mi malý "šejk" Jojo zahlási:

"Už nezdržuj, chcem jesť!"

Cítila som sa degradovaná na tú najposlednejšiu slúžku, ale musela som sa zasmiať ;)



sobota 27. decembra 2014

"Á zasa."

Podedila som schopnosť rozbiť aj to nerozbitné. Žiaľ. Ale dostala som do vienka na oplátku mnoho iných úžasných schopností, že? ;)
Dva dni pred Vianocami som dostala darček, krásneho keramického anjelika. Príliš neobľubujem barokových anjelikov a tento ním našťastie ani nebol. Bola to žena anjel, vyjadrovala ženskú silu, lásku a krásu a cítila som sa príjemne keď som naň hľadela. Asi je všetkým jasné, že sa nedožila ani Vianočného večera. Naozaj ma to mrzí.
V ten deň ráno som s veľkým rachotom rozbila peknú keramickú dózu, ktorú som si kúpila tiež dva dni pred tým (asi by som sa mala začať báť, že mi rozbitné predmety vydržia iba dva dni). Rýchlo som deti poslala preč, aby sa neporezali a pri zbieraní črepov som hrozne frflala. Deti boli zvedavé aj na črepy aj na frflajúcu maminu a tak stále z izby vykúkali. Videli, že to nie je sranda, upratať všetky črepy. Koniec-koncov nevideli to prvýkrát. Zvyčajne rozbijem niečo s obsahom lepkavým alebo mastným alebo hnusne sypkým. Potom to treba pozametať, poumývať, povysávať a zase poumývať a niektoré úkony zopakovať aj viackrát.
Po dlhom dni, keď už Jojko spal a myslela som si, že aj Sofinka, šla som si vyložiť nohy a trošku si oddýchnuť. Ale namiesto toho som rozbila spomínaného anjelika. Keď sa s rachotom rozletel po zemi, z detskej izby sa ozvalo: "A zasa."
Sofinka to správne skonštatovala a jej hláška mi pomohla smiechom zahnať hnev na samu seba.
Ďakujem :)

PS: Môj ocino má práve črepy anjelika doma, lebo som ho so slovami "Ty máš rad puzzle." poprosila, aby mi ho skúsil pozliepať dokopy. Dúfam, že sa podarí, ak nie, ďakujem aspoň za snahu.

štvrtok 27. februára 2014

Mami, za stromom sa vyzleč!

Náš malý (o 2 mesiace 3-ročný) Jojko je veľmi všímavý chlapec.
Nové slová si rýchlo zapamätá a ešte rýchlejšie ich vie použiť. Na toto som si už zvykla, lebo zložité súvetia skladá už rok. Vie úžasne formulovať myšlienky.
Čo ma ale zaskočilo nedávno, je rukolapný dôkaz, že deti sa naozaj učia pozorovaním a napodobňovaním situácii, ktoré ich bystrá myseľ zaregistruje.

Boli sme na prechádzke okolo Veľkého Draždiaka k Malému Draždiaku. Prechádzka bola super, všade veľa snežienok, vôňa medvedieho cesnaku, ktorý už pomaly vykúka zo zeme a na Draždiaku množstvo otužilcov.
"Aha, ľadové medvede!"
Neuvedomila som si, že týmto výkrikom úplne dopletiem deti.
"Kde mami?"
U Sofii bolo cítiť v hlase radosť, u Joja strach.
Vysvetlila som im, že som myslela tých otužilcov.
Sofia sa už videla vo vode.
"Mami, aj ja chcem byť ľadový medveď. Môžem ísť do vody?"
Navrhla som jej, že ju večer osprchujem studenou vodou. Zabudla som na to, ale ona si poradila.
Keď som ju kúpala a dúfala, že jej do vane vteká voda teploty, ktorú som nastavila, tak ona ju zatiaľ zmenila na studenú a spokojne si v nej sopľavá hovela.
Keď sme na prechádzke prišli k Malému Draždiaku, našli sme si miestečko na brehu, kde sa deťom páčilo a chvíľku sa tam pri vode hrali. Jojo sa neskutočne rád hrá na rybára.
Mal obdobie, keď každú paličku, z ktorej niečo viselo a hompáľalo sa to tam, nazýval žeriavom. Teraz, keď takúto objaví, hneď kričí: 
"Aha, mám rybár!" Toto je jedna z tých výnimok, ktorá potvrdzuje jeho verbálnu zručnosť.
Pýtate sa, ako volá rybára? Jednoducho, udiciar :) Ale použil to iba raz.
Pri jazere sa hral na rybára. Mal nejaký prútik a akože niečo lovil. Čosi na brehu objavil a hodil to do vody. Potom mi vraví:
"Mami, pozri, hodil som tam orech, možno ho ryby zjedia."
"To nie je orech, to je plavák, čo používajú rybári. Dole je očko, zavesí sa naň návnada a háčik. To si si mohol nechať." Áaaaach jaj! Poslednú vetu som ihneď chcela zobrať späť. Čakala som, čo bude nasledovať, ale nič sa neudialo. Aspoň nie hneď v tej chvíli.
Neskôr, ešte stále na tom istom mieste pri vode, keď som sa o niečom rozprávala so Sofinkou, Jojko mi zrazu oznámil:
"Mami, chcem ten plavák," a nohou naznačil, že si poň pôjde rovno do vody.
"Stoj! Miláčik, už je ďaleko (boli to takmer 3 metre). To si si mal skôr zmyslieť. Ako ho mám zobrať? (mala to byť skôr rečnícka otázka)."
Z Joja zrazu vyletelo (fakt dosť rýchlo, akoby nechcel stratiť už ani sekundu):
"Mami, za tým stromom sa vyzlečieš, vojdeš do vody, veď je teplá a podáš mi to, lebo ja to naozaj potrebujem a chcem." (Prosím vynechal, ale v tej chvíli a v tom šoku mi to bolo jedno a aj tak by to nič nezmenilo.)
Akoby ma rovno hodil do tej vody, taká som ostala prekvapená.
"Čo mám urobiť?"
Zopakoval mi to celé znovu, ale ešte rýchlejšie, takže sa pri tom normálne zadýchal.
Večer vravíme ocinkovi zážitky z prechádzky a ja mu celá prekvapená a pobavená hovorím, aký návrh mi predostrel Jojo.
Podobnú prechádzku na rovnakej trase sme absolvovali spoločne aj dva dni predtým (všetkých nás boleli nohy, ale každého iný sval). Muž mal pre mňa hneď vysvetlenie. 
Jojo si vraj všimol, že všetci tí otužilci si odkladali veci ku stromom, kde sa vyzliekali. Tak mi dal podobný návrh. A z toho, ako bezproblémovo vchádzali do vody a jeden ešte aj povedal, že voda je super, usúdil, že voda je teplá. Preto mal pre mňa hneď presné riešenie ako získať vytúženú vec z vody. Jedno mi ešte vŕta hlavou - prečo on sám chcel ísť do tej vody oblečený a obutý, ale maminku poslal vyzliecť sa za strom? Uvažujem, že to bude tým, že povyzliekaných videl iba veľkáčov.

štvrtok 13. februára 2014

Nakoniec som aj tak bola za blbú :D

Skončil mi leasing a neskutočne dlho som sa odhodlávala ísť na políciu kvôli zmene vlastníka vozidla. Zavážilo aj to, že leasing mi skončil začiatkom decembra, kým mi z leasingovky zaslali podklady na prepis vlastníctva (s platným splnomocnením, aby nemuseli osobne chodiť), boli Vianoce, potom Silvester, potom náročný začiatok nového roka a pomedzi to boli všetci v našej domácnosti chorí. Všetci okrem mňa. Ja som ochorela v druhom kole s deťmi koncom januára. Pomedzi to sme sa snažili dávať Sofinku do škôlky aspoň na pár dní, kým bola zdravá.
No budem toto všetko na polícii vysvetľovať?
Jeden večer, keď som si ľahla do postele a myšlienky v mojej hlave mali konečne priestor aj na niečo iné ako len na: "Čo budem variť?" "Ako ich zajtra zabavím?" "Čo a kedy operiem a ožehlím?" "Kedy mám ísť nakúpiť?" "Ako mám prežiť deň bez neustáleho kričania?", som si zrazu uvedomila, že som úplne vypustila z hlavy svoju zákonnú povinnosť do 15 dní ohlásiť zmenu vlastníka vozidla (ako aj akúkoľvek inú zmenu).
Znova sa pýtam samej seba: "Budem toto všetko nejakému policajtovi vysvetľovať?" Určite nie.
Po konzultácii s kamarátkou, či mám ísť za škaredú a blbú alebo peknú a blbú, rozhodla, že nech sa je aspoň na čo pozerať.
Základom bolo nájsť si aspoň čas na umytie vlasov. Ale nedalo sa. Myslela som si, že uspím deti, navarím na zajtra obed (keďže neviem koľko času strávim na polícii) a hupsnem do sprchy. Deti sa samozrejme uspať nedali bez toho, aby som tam bola. Stále niektorý z nich vyliezal a niečo vymýšľal. Ten menší sa pri tom ešte aj spokojne provokatívne usmieval. Náš vysmiaty Jojo.
Keď to o 21:45 Sofinka zaklincovala výkrikom: "Kakáááť!", tak som si umyla vlasy aspoň nad vaňou, kým mi tam ona popod nos smradkala a popritom som sa snažila jej spievať pesničky. Samozrejme dole hlavou.
Tým len chcem povedať, že som druhý deň nebola ani len za tú peknú...

Ale za to, na polícii som bola celý čas za blbú. Ako som sa nachystala, tak som mala. A to ani nie som blond, ale tam som bola ako osoba s najsvetlejšími vlasmi na svete.
Keď som vstúpila, tak som si oduševnene išla čítať oznamy na 25 nástenkách. Všade ale boli tie isté a najčastejšie sa opakoval oznam o poradovom lístku a o tom, že sa nemáme policajta za okienkom pri prepážke nič pýtať, že informácie nám poskytne policajt vykonávajúci technickú obhliadku. Toho som ale pri letmom pohľade nevidela.
Pochopila som teda, že je tu časenkový systém a pristúpila som k automatu na poradové lístky. Krásne viditeľný a blikajúci nápis "DOTKNITE SA OBRAZOVKY" ma oslovil v štýle technológii 21.storočia.
Pristúpila som a dotýkala sa a dotýkala. Po chvíli som začínala mať pocit, že som na vzdelávacom krúžku, lebo neustále sa mi striedali obrazovky s informáciami. Potom som ako taká húska začala obzerať prístroj sprava, zľava a dokonca priestor odkiaľ by mal lístok vyjsť. Stále nič. Absolvovala som dotykový proces znova. Nakoniec som sa obzrela na dav stojaci v miestnosti a zahľadela som sa na mladého fešáka. Neskôr mi došlo, že jeho pohľad v tej chvíli vravel: "Nie, ja nie, len to nie." Ale stalo sa a ja som ho oslovila s touto úchvatnou otázkou:
"Prosím Vás, neviete, či ten automat funguje?"
Pousmial sa a pristúpil ku mne, či skôr k automatu.
"Pokiaľ viem, tak áno. Čo potrebujete?"
Na tri dotyky mi vytlačil lístok. Fešák, milý a ešte aj ochotný. Takže baby, ktoré ste nezadané a stále sa trápite otázkou "Kam mám chodiť, aby som niekoho stretla?" Odpoveď - na políciu ;)
Môj pokus vytlačiť si lístok bol preto neúspešný, že som celý čas tlačila okraj vyznačených tlačítok, ktoré súžili na zobrazovanie informácii. Krásne som sa vyznamenala. V tejto chvíli som už 100% vedela, že na blbú sa hrať nemusím, lebo ňou v tejto chvíli som.

Na mojom poradovom lístku bolo číslo 120. Pohľadom som vyhľadala informačnú tabuľu s poradím a boli tam čísla 32, 33 a 35. Hm. Pozrela som znova na nástenku, odkiaľ som sa dozvedela, že zmena vlastníka sa vybavuje na 1. poschodí. Ja som bola práve na prízemí.
Vyšla som teda po schodoch, kde bol na nástenke oznam, že lístky vytlačené na prízemí, na tomto poschodí neplatia. Už som bola z toho úplný jeleň, tak som sa opýtala nejakej dievčiny. Našťastie oznam sa môjho lístku netýkal. Sadla som si teda do čakárne a vytiahla si knihu. Mladý fešák si s úsmevom sadol oproti. Cítila som medzi nami nejaké spojenie, potom som si uvedomila, že mi zrejme pripomína nejakého herca a preto mám pocit, že mi je povedome blízky. Vypustila som ho z hlavy, veď doma mám aj tak najväčší mužský poklad - môj poklad!
Zrazu sa na tabuli objavilo číslo 122 a odkazovalo na prepážku na prízemí. Ostala som mierne zmätená. Keď sa po 6 minútach na tabuli objavilo číslo 125, zľakla som sa, že som moju 120 prepásla niekde na schodisku medzi prízemím a prvým poschodím. Kedže všetky informácie, ktorými bol automat na poradové lístky napumpovaný, som mala prečítané, spomenula som si, že pomocou PINu, ktorý je uvedený na každej časenke, sa dá preveriť poradie. Šla som teda znovu na prízemie a mierne roztrasene naťukala svoj PIN na obrazovku.
- Časenka je neplatná -
Keď som tento oznam zbadala na monitore, nahnevala som sa na seba a hneď som si vytlačila nový lístok. Bolo na ňom číslo 133 a vraj som 80. v poradí.
- Dokelu, stratila som 13 miest v poradí! - V duchu som si nadávala.
Starý lístok som pokrčila a zahodila do koša pri kávomate.
Pri ďalšom motkaní sa, som zistila, že vzory tlačív na nástenke sú iné ako ten, čo som si vytlačila z internetu. Bolo na nich viac miesta pre osobné informácie a menej pre technické. Pre mňa to bola výhoda, lebo vo Ford servise, kam chodím na prehliadky mi neboli schopní povedať moje číslo motora a číslo podvozku. Dokonca z ich strany padol návrh, aby som ako číslo motora uviedla posledných 5 čísel VINka.
Na tlačive, ktoré bolo k dispozícii priamo na polícii, nepotrebovali všetky tieto technické údaje, iba ľahko dostupné VIN.
Tak som rýchlo začala vypisovať nové tlačivo a sledovala som ako na nástenke bliklo číslo 131.
- Rýchlo, rýchlo, už budeš na rade.- Hnala som sa do super výkonu, čo malo za následok, že mi začali podať na zem veci.
- 132!
Čakám až zasvieti číslo 133. Tabula nad dverami, kde bolo číslo 132 úplne zhasla a ostala čierna.
- Koniec? ČO?
Šla som sa pozrieť bližšie ku dverám. Na nich sa vybavovalo iba odhlásenie vozidla. Keď nad dverami po chvíli naskočilo číslo 135, bolo mi jasné, že moja 120 je platným číslom v poradí za aktuálnym číslom 43 nachádzajúcim sa na tabuli, lebo tu som nesprávne.
Ufff, lístok je v koši a ja som stratila 13 miest v poradí.
Ide o čas, čas sú nervy (v tomto prípade ani nie tak peniaze), mám doma dve hladné detičky. A tak som počkala až si párik zoberie z kávomatu svoje poháriky a strčila som ruky do koša, aby som v nich hľadala svoj zožužlaný lístok s číslom 120. Ha, to ste čakali?
Za chrbtom som mala plnú miestnosť čakajúcich a nudiacich sa ľudí. Ja som našťastie šla na vyššie poschodie, kde ma nikto nevidel ako sa hrabem v koši (nie tak celkom, lístok ležal na dosah). Predtým som sa ale vrátila k automatu na časenky a znova si preverila aktuálnosť môjho lístka. Predtým som zrejme zle zadala PIN, lebo teraz mi prístroj vypísal, že je lístok platný a som 68. v poradí. Vyšla som po schodoch a sadla si do čakárne. Vytiahla som knihu Žena cestovateľa časom a čítala. Za hodinu stihli vybaviť čísla od 49 po 55.
Je to na dlho.
Vstala som a odišla domov k deťom. Najedli sme sa, pospali si a na políciu som sa vrátila o 15tej. Povedala som si, že keď mi náhodou utečie poradie s číslom 120, ešte mám lístok s poradím 133 :)
Po zadaní PINu ma automat informoval, že som 2. v poradí. Vybehla som na poschodie, kde boli všetky okienka zatvorené. Asi mali neskorý obed.
Čerstvo oddýchnutý mladý policajt otvoril svoju prepážku, nad ktorou bliklo číslo 119. Nikto sa nedostavil a tak po chvíli ho vystriedalo číslo 120.
Pristúpila som k okienku, ktoré malo akési kartónové plexisklo, takže policajt si nemal šancu všimnúť, či som krásna alebo nie. Policajt nemal šancu ani zistiť, či som blbá alebo nie. Pozdravila som ho, neodzdravil. Chaoticky som mu začala podávať všetky možné papiere a doklady.
"Ukončenie leasingu?" Opýtal sa ma.
"Áno."
"Chcete iba ukončiť leasing?"
"Áno a chcem byť vlastníkom."
Vrátil mi jeden doklad, po chvíli druhý, oznámil mi, že mu mám dať 12 EUR, dal mi potvrdenie napísané tretiackym písmom a povedal, že mám chvíľu počkať. Potom mi dal techničák do ruky, ktorú som si pri vyťahovaní z okienka tresla o jeho okraj a bežala som odtiaľ preč akoby som ten techničák ukradla.
Nikoho tam nič nezaujímalo ohľadom mojej nedodržanej zákonnej lehoty ani neúplných technických údajov. Ja som sa kvôli tomu nastavila na režim "BLBÁ" a zbytočne.
Nevadí, hlavne že je to za mnou  a mám nový techničák.
:D :D :D

streda 22. januára 2014

Zdravý obed - špaldové palacinky, miso polievka

Už 4 dni sa stravujeme s prihliadnutím na Sofinkin zdravotný stav. Keďže hnačkuje, tak nejeme nič, čo ani ona nemôže, aby ju to netrápilo. Dnes sme si konečne dopriali normálnejšie jedlo. Chcela by som do nášho jedálnička postupne zaradiť viac podobnej stravy. Nezdá sa to, ale predsalen to čo do seba dáme, to nás formuje. Týka sa to aj myšlienok a vedomostí, ktoré sa k nám dostanú a usídlia sa v našej mysli a takisto sa to týka stravovania. Problém je vybrať si z toho velikánskeho množstva "zaručene najzdravšieho stravovania". Preto idem na to aj trochu intuitívne. Takže teraz sledujeme a sledujeme a opatrne skúšame ;)

Šokovalo ma, že obe deti dnes "vyčistili" oba taniere. Polievka bola zeleninová - na opraženej cibuľke povarená brokolica, karfiol, mrkva a petržlen. Dochutená himalájskou soľou (nerafinovaná, nejódovaná), riasou wakame (obsahuje prirodzený jód) a miso pastou (shiro miso). Namiesto slížikov ovsené vločky, ktoré som pridala do polievky, keď som ju horúcu naložila na taniere a kým ju detičky mohli jesť, príjemne zmäkli.

Ako druhý chod boli špaldové celozrnné palacinky, ktoré som naplnila podusenými jabĺčkami so škoricou.

Recept na palacinky som našla niekde na internete, tu ho aj pre svoju potrebu prepíšem, nech ho v budúcnosti bez problémov nájdem.

ŠPALDOVÉ PALACINKY:

Potrebujeme:
- 180 - 190g celozrnnej špaldovej múky
- 3 dcl mlieka
- 2 dcl vody
- 1 dcl oleja (aj ten sa zamieša do cesta)
- 2 vajcia
- pomarančová kôra (alebo citrónova)
- vanilkový cukor
- štipka soli

Postup:
Všetko vymiešať na relatívne tekuté cesto. Oproti klasickému palacinkovému cestu toto vyzerá byť riedke, ale akonáhle ho vylejete na panvicu, začína tuhnúť. Olej stačí rozotrieť iba pod prvú palacinku (tá sa možno aj potrhá).

Jablková plnka:
Ošúpané jablká, zbavené jaderníka, nakrájame na malé kocky a dáme ich do hrnca. Podlejeme vodou asi do výšky 1 cm a necháme dusiť. Keď zmäknú, zasypeme škoricou a odstavíme.

Palacinky sme naplnili plnkou a kvôli spomínaným zažívacím problémom (ktoré sú už, dúfam, na ústupe) sme ich už rovno takéto konzumovali.

Nemôžem povedať, že by som si na týchto palacinkách pochutnala, ale keď som videla ako chutia deťom, tak som ich s radosťou zjedla. Som zvyknutá na palacinky výrazne sladkej chute, s kopcom šľahačky a nutelou.
Myslím, že budem ale radšej jesť tieto špaldové, lebo viem, že robím aj niečo dobré pre svoje zdravie. Celozrnná špaldová múka tráviaci systém nezaťažuje, trochu ho "pomasíruje" ;)

Dobrú chuť! :)

PS: fotku som nestihla urobiť. Nestihla som sa ani čudovať ako rýchlo palacinky v deťoch zmizli s výkrikom: "Ešte!". Tretiu som im sľúbila, keď sa vyspia a oni dokonca aj dobrovoľne po obede ľahli do postielok ;))

piatok 22. novembra 2013

Ako dostať do detí zeleninu

Možno poznáte ten večný vzťahový problém s názvom "ZELENINA a DIEŤA" a možno patríte k tým šťastným rodičom, ktorí podobný problém nemusia riešiť. Ak ste tá druhá skupina, prosím, nedráždite tú prvú a zostaňte diskrétni. Ak patríte k prvej skupine, možno mám pre vás riešenie :)

Keď sú deti malé ako prvé príkrmy sú zeleninové, takže máte pocit, že keď nadviazanie vzťahu so zeleninou zvládnu v tejto prvotnej fáze, nebude problém ani neskôr ("Čo sa po narodení naučíš, v detstve akoby si našiel." ;) ).
E-eé, nie je to tak. Dáte si záležať na tom, aby obedová porcia pre vaše dieťa, v mojom prípade pre dve, vyzerala pestro, zaujímavo, jednoducho lákavo. Samy máte problém odolať, aby ste to nezjedli skôr než vaše dieťa (nakoniec polovicu obsahu taniera aj tak zjete). Na tanieri sa nachádza okrem hlavného obsahu aj krásna zeleninová príloha, ktorá tanier neopúšťa ani prvá, ani posledná. Neopúšťa ho vôbec. Detská rúčka sa ho dotkne, len keď mu zavadzia.

U nás sa dnes zelenina podáva ako žiadaný samostatný chod. Na desiatu alebo olovrant, alebo len tak keď si chceme zamlsať. Viete ako nastala zmena zo stavu "hnije mi v chladničke zelenina" do stavu "zase treba dokúpiť zeleninu"?

Riešenie sa ukrýva v tomto slove (a samozrejme jeho význame) - TYČINKY! (čítajte ďaľej, nejde o soletky ani pečené srandy, nič na čom sa narobíte).
Moje deti zbožňujú všetko, čo nazvem tyčinka. Opýtam sa: "Deti, prosíte si tyčinky?" Odpovedou mi je nadšené a hlasné jednohlasné: "ÁNO!" A to som vôbec nepovedala o aké tyčinky ide. Môžu to byť spomínané soletky, sójové tyčinky, pečené syrové tyčinky, alebo zeleninové tyčinky. Práve zeleninové tyčinky sú tým riešením.

Zeleninové tyčinky - POSTUP ;)
Dôležitý je výber zeleniny. Musí to byť taká, čo chrumká. Čiže nejaká pevnejšia zelenina, z ktorej môžete nakrájať tyčinky. U nás sú v obľube mrkva a rôznofarebná paprika. Dcéra má rada aj dlhé stebielka pažítky :)
Zeleninu umyjete a nakrájate na 0,5 - 1 cm hrubé prúžky.
Potom už len stačí zavolať:
"DETI, ZELENINOVÉ TYČINKY!"
Len sa po nich zapráši :)
Dobrú chuť.


pondelok 18. novembra 2013

NAJLEPŠIE LIEVANCE

Lievance s pomarančom a mascarpone.
Pôvodný recept je z časopisu Apetit. Podľa nich z uvedeného množstva ingrediencií môžeme urobiť asi 18 lievancov. Myslím, že to približne aj vychádza.



Potrebujeme:
150 g hladká múka
2 a 1/2 ČL kypriaceho prášku
(veľmi sa mi páči výraz zaužívaný hľavne v Čechách - PRDOPEČ, ktorý vychádza zo skratky PRášok DO PEČiva)
70 g kryštálový cukor
230 g mascarpone (alebo domáca ricotta - recept nájdete tu)
250 ml plnotučné mlieko
1 PL strúhaná kôra z biopomaranča (používam náš domáci sušený - recept tu)
75 g tmavé hrozienka, prepláchnuté (alebo brusnice - odporúčam nechať chvíľku namočené vo vode)
2 vajcia, bielky a žĺtky zvlášť
maslo na opekanie (najviac sa mi osvedčila kombinácia maslo + olej)
práškový cukor na poprášenie

Postup:
- Zmiešame v mise múku s prdopečom a cukrom.
- Pridáme mascarpone, mlieko, pomarančovú kôru, hrozienka, žĺtky a premiešame.
- Z bielkov ušľaháme sneh a opatrne ho zapracujeme do cesta
- Potrieme maslom rozohriatu nepriľnavú panvicu a opekáme lievance 2-3 min. z každej strany. 1-2 polievkové lyžice cesta stačia na jeden lievanec.
- Pred podávaním lievance pocukrujeme práškovým cukrom.

Skratky:
ČL - čajová lyžička
PL - polievková lyžica
PRDOPEČ - prášok do pečiva

Môžete dať like :)