streda 3. júna 2015

Ako slúžka...

Detičky ma dokážu prekvapiť každý deň.
Nie vždy si stihnem zapísať, čím ma prekvapili. Už vôbec si to nedokážem zapamätať ;)
Dnešný zážitok bol krátky, ale pre mňa veľmi vtipný, hoci aj zarážajúci. Hneď musím uložiť aj do blogerskej pamäte.

Celý deň driem okolo detí ako taký kôň. Každá mamička to pozná. Robím naraz niekedy aj desať vecí a nemyslím to iba obrazne. Deti sú už dosť veľké na to, aby trčali so mnou doma, ale sú aj dosť chorľavé na to, aby boli v kolektíve. A tak to doma akosi musíme zvládať.

Tentokrát sme zase chorí (aj vrátane mňa, po troch týždňoch užívania antibiotík som si dnes konečne naliala trochu vínka). Už som ho potrebovala ;)

Muža mám stále v robote. Veď niekto nás musí živiť a ide mu to výborne. Ale doma som na všetko sama. Ešte aj na tie technické veci. Píšem to len preto, aby som zdôraznila ako veľmi sa snažím všetko robiť na 100% a pritom výsledok nevyzerá ani na 20%.

Keď poviem, že periem a varím, nie sú to iba dve slová, ale pomenovanie skupiny činností. Pri praní musím veci roztriediť, mám ich teda rozhádzané po kúpeľni aj chodbe a robím si kôpky podľa farieb, podľa materiálu, podľa teploty prania. Keď sa doperie jedna várka, musím uvoľniť sušiak, aby som ju mala kde vyvesiť. Veci, ktoré zvesím z vešiaka, treba zase potriediť a poukladať do skríň. Zatiaľ žehlím iba mužovi a aj to je pre mňa dosť. Varenie rozpisovať nemusím, ale začína to už len tým, že musím vymyslieť, čo uvarím, napísať nákupný zoznam, nakúpiť (aj s deťmi, čo je teda vždy zážitok, preto niekedy využijem donáškovú službu a niekedy muža, ale vtedy polovicu vecí nedostanem), uvariť, upratať a dostať to do detí. To je niekedy najväčší problém!

Jojo sa na jedlo iba pozrie a povie, že mu to nechutí.... áááááááá!
Sofinke musím počas jedenia do kolečka opakovať, že jedlo nie je hračka. Jej tanier veľakrát vyzerá ako za dažďa rozkopané futbalové ihrisko po desiatom zápase za sebou. Po každé keď je, tak vyleje pohár, ktorý má pri tanieri. Niekedy na stôl, niekedy do svojho taniera a niekedy trafí dokonca aj môj mobil, či počítač.... ááááááááááááááá!
Keď dojedia umývam zem pod stolom, stôl, stoličky aj samotné detí a cestičku, ktorou šli od stola, dvere do kúpeľne ktoré otvorili tak, že ich celé obchytkali a keď sa snažili zasvietiť si, poťapkali celú stenu meter pod vypínačom. Kým to všetko dočistím, znova chystám ďalšie jedlo a začína sa to celé od znova.

Dnes ma takmer čerstvo 4-ročný Jojo prekvapil. 
Prišiel, že je hladný a chce už jesť. Zopakoval to asi trikrát. Robí to vždy a nakoniec takmer nič nezje. Zvyčajne on zvolí chvílu, kedy ideme jesť, lebo "Mami, ja už nevydržím, už som veľmi hladný!" Samozrejme k tomu hodí jeden z jeho asi 150-tich neodolateľných výrazov, čo spôsobí, že všetko sa snažím robiť ešte rýchlejšie a k tým desiatim veciam, ktoré práve v tej chvíli robím, pridám ešte ďalšie dve. To zase spôsobí, že mi všetko začne padať, do všeličoho vrážam rukami aj nohami a v konečnom dôsledku som ešte pomalšia.
Vrátim sa teda k dnešku. Pripravovala som deťom jedlo, Jojo už sedel pri stole, utierala som na stole ešte lepkavé mapy po tom, ako jedli jahody a do toho mi malý "šejk" Jojo zahlási:

"Už nezdržuj, chcem jesť!"

Cítila som sa degradovaná na tú najposlednejšiu slúžku, ale musela som sa zasmiať ;)



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Môžete dať like :)