Vybrali sme sa na vianočné nákupy do Polusu. Išli sma aj s babkou, čiže mojou maminou. Mama vbehla do Mediapressu kúpiť otcovi na narodky cigarety. Ja som ostala stáť pred obchodom a držala som Sofiu za ruku. Stála na zemi, občas urobila nejaký ten krôčik a spolu sme sa pozerali po stánkoch s tovarom na doplnenie vianočnej atmosféry.
Zrazu Sofinku oslovil starší pán a hovorí jej:
"A chutí Ti ten prstík? Chutí?" Ako z Mrázika.
Pozrela som sa na Sofinku a cuckala si prštek. Zrazu ho prudko vytiahla z pusy a strčila si ho do nošteka. Zrejme to bolo prvýkrát lebo zostala tým zaujatá. Pán už menej a ja som sa cítila blbo, lebo skôr než sa ten ujo Mrázik otočil, Sofinka si prstík strčila zase do pusinky.
Vtedy som si uvedomila, že už sa nám pomaly presúva to obdobie "Jéj, to je ale zlatučké bábätko!" do obdobia "Óóó bože, čo to to dieťa stvára?!" čo určite niekto doplní vetičkou "A prečo jej tá matka nič nepovie?"
No ona si zatiaľ neuvedomuje čo robí. Motoriku má ešte stále tak milo detskú, že sama nevie kam sa jej prsty rozutekajú, keď si tú maličkú dlaničku priloží k tvári. A neskôr, keď už aj bude vedieť, tak čím viac ju budem za niečo napomínať, tým viac to bude opakovať. Už dnes viem, že má povahu po mne a bude robiť presne to, v čom jej budú najviac brániť.
Mama mala znova pravdu, keď hovorila: "Veď počkaj, Tvoje deti Ti to všetko vrátia."
Dávnejšie keď sme boli spolu v Poluse, vytiahli sme babku na obed, šli sme si dať palacinky.
Babka držala Sofiu na rukách a ja som sa presúvala k pokladni aj s táckami. Mamina sa postavila tiež k pokladni, keď zrazu tá kratunká malunká detská ručička rýchlim pohybom prekonala vzdialenosť medzi sebou a košíkmi s príborom pri pokladni a skôr než sme si stihli čokoľvek uvedomiť, strhla ich na zem.
Tie sa s rachotom zrútili na zem, našťastie to bol iba plastový príbor, ale o to viac ho vošlo do tých nádob. Veľmi "prívetivý" chlap s chýbajúcou mimikou tváre, obdarený iba jedným výrazom, ktorý hovoril: "Načo sem chodíte, keď ja chcem mať pokoj a brať za to plat!", ktorý stál za pokladňou, mi zrazu otrčil pred nos igelitovú tašku. Pochopila som, že asi mám do nej nahádzať ten príbor. Snažila som sa byť chvíľu vtipná nejakými poznámkami, že aká je moja dcéra neuveriteľne rýchla a že ju zapíšem do kozmického programu, ale on to s tou otrčenou igelitkou myslel vážne. Keďže som z tej generácie, ktorá sa v škole nesmela na nič pýtať a musela plniť rôzne nezmyselné príkazy a požiadavky, tak skôr než som sa spamätala, kľačala som na zemi a kým sa vedľa mňa striedali nohy ďalších a ďalších stravníkov, zbierala som príbor do igelitového sáčku. Keď som ho naplnený chlapíkovi podávala, uvedomila som si, že ho o hodinu, keď sa ľudia prestriedajú, zase nasype do nádob, z ktorých si ďalší stravníci zoberú príbor na konzumáciu svojho jedla.
Keď som prišla k babke so Sofiou, hovorím:
"A prečo som mu nepovedala, nech si to pozbiera sám, veď ja som jeho zákazník a ešte mu nechávam aj tringelt? Z mojich peňazí je platený!"
Mama na mňa pozrela a hovorí:
"Mňa tiež ako prvé napadlo, že to pozbieram a až neskôr potom, čo si zbierala príbor som si uvedomila to isté, čo Ty teraz. Sme tak vychované."
Do kelu aj s takou výchovou. Mladšia generácia je dravá, chtivá a drzá, a bez toho, aby videli v niečom dôvod, ktorý im dáva zmysel, možno nepohnú ani prstom.
Zamýšľam sa nad tým, aká bude Sofinkina generácia. Ako budú uvažovať oni. Možno bude iba na facebooku a internetových obchodoch a rôznych fórach a sociálnych sieťach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára