Nové slová si rýchlo zapamätá a ešte rýchlejšie ich vie použiť. Na toto som si už zvykla, lebo zložité súvetia skladá už rok. Vie úžasne formulovať myšlienky.
Čo ma ale zaskočilo nedávno, je rukolapný dôkaz, že deti sa naozaj učia pozorovaním a napodobňovaním situácii, ktoré ich bystrá myseľ zaregistruje.
Boli sme na prechádzke okolo Veľkého Draždiaka k Malému Draždiaku. Prechádzka bola super, všade veľa snežienok, vôňa medvedieho cesnaku, ktorý už pomaly vykúka zo zeme a na Draždiaku množstvo otužilcov.
"Aha, ľadové medvede!"
Neuvedomila som si, že týmto výkrikom úplne dopletiem deti.
"Kde mami?"
U Sofii bolo cítiť v hlase radosť, u Joja strach.
Vysvetlila som im, že som myslela tých otužilcov.
Sofia sa už videla vo vode.
"Mami, aj ja chcem byť ľadový medveď. Môžem ísť do vody?"
Navrhla som jej, že ju večer osprchujem studenou vodou. Zabudla som na to, ale ona si poradila.
Keď som ju kúpala a dúfala, že jej do vane vteká voda teploty, ktorú som nastavila, tak ona ju zatiaľ zmenila na studenú a spokojne si v nej sopľavá hovela.
Keď sme na prechádzke prišli k Malému Draždiaku, našli sme si miestečko na brehu, kde sa deťom páčilo a chvíľku sa tam pri vode hrali. Jojo sa neskutočne rád hrá na rybára.
Mal obdobie, keď každú paličku, z ktorej niečo viselo a hompáľalo sa to tam, nazýval žeriavom. Teraz, keď takúto objaví, hneď kričí:
"Aha, mám rybár!" Toto je jedna z tých výnimok, ktorá potvrdzuje jeho verbálnu zručnosť.
Pýtate sa, ako volá rybára? Jednoducho, udiciar :) Ale použil to iba raz.
Pri jazere sa hral na rybára. Mal nejaký prútik a akože niečo lovil. Čosi na brehu objavil a hodil to do vody. Potom mi vraví:
"Mami, pozri, hodil som tam orech, možno ho ryby zjedia."
"To nie je orech, to je plavák, čo používajú rybári. Dole je očko, zavesí sa naň návnada a háčik. To si si mohol nechať." Áaaaach jaj! Poslednú vetu som ihneď chcela zobrať späť. Čakala som, čo bude nasledovať, ale nič sa neudialo. Aspoň nie hneď v tej chvíli.
Neskôr, ešte stále na tom istom mieste pri vode, keď som sa o niečom rozprávala so Sofinkou, Jojko mi zrazu oznámil:
"Mami, chcem ten plavák," a nohou naznačil, že si poň pôjde rovno do vody.
"Stoj! Miláčik, už je ďaleko (boli to takmer 3 metre). To si si mal skôr zmyslieť. Ako ho mám zobrať? (mala to byť skôr rečnícka otázka)."
Z Joja zrazu vyletelo (fakt dosť rýchlo, akoby nechcel stratiť už ani sekundu):
"Mami, za tým stromom sa vyzlečieš, vojdeš do vody, veď je teplá a podáš mi to, lebo ja to naozaj potrebujem a chcem." (Prosím vynechal, ale v tej chvíli a v tom šoku mi to bolo jedno a aj tak by to nič nezmenilo.)
Akoby ma rovno hodil do tej vody, taká som ostala prekvapená.
"Čo mám urobiť?"
Zopakoval mi to celé znovu, ale ešte rýchlejšie, takže sa pri tom normálne zadýchal.
Večer vravíme ocinkovi zážitky z prechádzky a ja mu celá prekvapená a pobavená hovorím, aký návrh mi predostrel Jojo.
Podobnú prechádzku na rovnakej trase sme absolvovali spoločne aj dva dni predtým (všetkých nás boleli nohy, ale každého iný sval). Muž mal pre mňa hneď vysvetlenie.
Jojo si vraj všimol, že všetci tí otužilci si odkladali veci ku stromom, kde sa vyzliekali. Tak mi dal podobný návrh. A z toho, ako bezproblémovo vchádzali do vody a jeden ešte aj povedal, že voda je super, usúdil, že voda je teplá. Preto mal pre mňa hneď presné riešenie ako získať vytúženú vec z vody. Jedno mi ešte vŕta hlavou - prečo on sám chcel ísť do tej vody oblečený a obutý, ale maminku poslal vyzliecť sa za strom? Uvažujem, že to bude tým, že povyzliekaných videl iba veľkáčov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára