Sofinka mala dva mesiace. Bola som s ňou objednaná na prepichnutie ušiek kvôli náušničkám, a bola som z toho táka nervózna, že to zo mňa zrejme cítila a spali sme len 3 hodinky. Celú noc a aj celé doobedie samozrejme muselo snežiť, tak som ešte aj tie tri hoďky spánku strávila premýšľaním, či ju vezmem v rukách (nie, lebo sa šmyknem a obe sa zabijeme), či ju vezmem iba do autosedačky a tú do ruky (nie, lebo ju v polovici cesty položím unavená na zem a sadnem si do 30 cm snehu vedľa nej), alebo ju vezmem autom v autosedačke, potom ju preložím do kočíka a ešte 5 minút ju potrasiem cez kopce snehu na terasu ku doktorke (áno, toto som si zvolila, aj keď neviem, či to bola výhra).
Malá bola celé doobedie mrzutá a nemohla som sa od nej pohnúť ani na meter, takže keď sa zdalo, že bude aspoň 5 minút kľudná, nabalila som kočík všetkým možným (aj hračkami, aby som ju mohla zabaviť až bude od bolesti kričať; taškou s plienkami, až sa od šoku pokaká aj pociká). Auto som mala na opačnom konci parkoviska a totálne zasnežené. Naložený kočík som tam niesla na rukách, lebo po zemi by neprešiel. Nahádzala som to dnu aj s 10 kilami snehu, odhrabala som aspoň okná a auto som preparkovala bližšie k bráne. Rýchlo som utekala hore po Sofinku. Naobliekala som ju (zvažujúc, na ktorých veciach sa krv "stratí"), naložila do autosedačky a hajde ju zniesť dole. Zapla som ju do auta (čo znie jednoduchšie ako sa to urobí, lebo Kvapka – moje auto- má akési krátke bezpečnostné pásy a dokonca mám niekedy pocit, že sa scvrkávajú), trochu ho rozohriala, poctivejšie oškrábala okná (na stierače som sa vykašľala, lebo ich mám totálne primrznuté - sú súčasťou asi 2 cm hrubého ľadu) a toto celé bolo sprevádzané Sofinkiným plačom, lebo si stále vypľúvala cumeľ. Čiže som neustále skákala k nej a dávala jej cumeľ do úst. Na záver som sa oprášila od snehu a vybrala sa k doktorke.
Zaparkovala som pod schodmi terasy, na ktorej má doktorka ordináciu, lebo som sa náhle rozhodla, že ju vezmem predsalen v autosedačke v rukách. Lenže keď som zastala, tak si moja unavená hlava predstavila, že si ešte cez rameno musím prehodiť tašku s jej vecami (do ktorej som v tom momente začala prehadzovať veci z kabelky) a musím zobrať jej hračky. Hračky... uvedomila som si, že keď ju budem plačúcu niesť, potrebujem ju obložiť hračkami, čo vydávajú zvuky a už aj som videla ako sa heglujem s tou autosedačkou a počujem za sebou hračky, čo postupne vytrácam.
Tak som sa vrátila k pôvodnému plánu a auto som preparkovala na opačný koniec terasy, kde sa dá vyjsť aj s kočíkom (to tiež znie jednoduchšie ako sa to urobí, keďže mám na kočíku "letný podvozok" a všetky tieto šikminy neboli vôbec odhrabané, ani nasolené, miestami som mala šťastie, že boli mierne pochodené (možno 5 ľuďmi)). Prve miesto, na ktoré som zaparkovala sa stalo nevhodným, kedže som nemala dostatok miesta na úplne otvorenie dverí, aby som mohla vybrať autosedačku (také miesto sa celkovo dosť ťažko hľadá, keď autá parkujú vedľa seba). Tak som to šikla na druhé miesto.
Pracne som si zopakovala opačný postup, vybrala som z kufra auta kočík aj s podvozkom, zložila ho, preložila doň malú, zababušila ju a obložila hračkami, zavesila na kočík tašku a autosedačku dala do kufra. Tam som hodila aj moju kabelku (veď doklady s peňaženkou som mala so sebou). Pretrepala som sa cez dva nadjazdy na terasu, cez trojo sprosto urobených dverí, kde sa bez pomoci druhého nedá prejsť (len ten druhý mi chýbal) a vhupsla som do plnej čakárne. Náhle som sa zľakla či mám so sebou peniaze, lebo som na to úplne zabudla. Našťastie som mala. Bola tam aj jedna milá pani, ktorá mi asi po 5min. povedala, že ma doktorka určite s takým malým bábätkom nenechá čakať a keď som jej povedala, že ideme iba na náušničky, povedala, že už ma hľadali (bola som objednaná, meškala som 5 min. čo je zázrak pri tom čo všetko tomu predchádzalo). Zaklopala som a vošla dnu.
Sestričku som poprosila, či by som jej za tento úkon mohla zaplatiť hneď, lebo keď mi bude potom malá plakať, radšej s ňou hneď pôjdem preč. Povedala, že ok, tak som jej vydolovala presne 8,30 EUR. Sofinku som už čiastočne porozopínala a sestrička si šla po nástroje. Keď sa vrátila, opýtala sa ma, či mám náušničky namočené v liehu (musia byť namočene 24 hodín pred úkonom a je treba ich doniesť priamo v liehu).
Prudko som sa zamyslela, a moja totálne unavená myseľ mi oznámila, že namočené sú, ale je im dobre doma (!!!!!!!!) :(
Chvíľu som rozmýšľala ako to povedať, aby to vyzeralo čo najmenej trápne, ale zistila som, že neexistuje žiaden spôsob, tak som proste len sucho oznámila, že som ich zabudla doma a práve som si to uvedomila. Doktorka sa nahlas rozosmiala (za čo sa mi potom ospravedlnila) a povedala, že ona je presne taká istá. Doktorka z vedľajšej ambulancie mi prišla povedať, že podľa nej je to milé.
Snažili sa ma utešit, tak som sa objednala o týžden s tým, že celý tento môj tréning mi bol aj tak nanič, lebo sa sťahujú a budú už v nových priestoroch, takže si môžeme dostupnosť týchto priestorov nacvičiť znova. Taká som na seba nahnevaná!!!!!
Toto je príbeh z 28.1.2009
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára